Od hráča k reprezentácii až k trénovaniu Prievidze - príbeh Garretha Murrayho

V priebehu júla si bližšie predstavíme príbehy ľudí, ktorí stoja za naším tímom - členov realizačného tímu BC Prievidza. Začíname s hlavným trénerom Garethom Murrayom, ktorého hráčska cesta viedla zo Škótska až k duelom proti hviezdam NBA. V 1. dieli si zmapujeme hráčsku kariéru, v druhom sa pozrieme na trénerskú dráhu a strávený čas v Prievidzi.

Začiatky vo futbalovom meste

Gareth vyrastal v Arbroathe, malom prímorskom meste s približne 25-tisíc obyvateľmi, kde dominoval futbal. Aj on bol spočiatku futbalista. Basketbal objavil až na strednej škole vďaka kamarátovi, ktorý ho zavolal na tréning basketbalového krúžku. „Nikdy predtým som basket nehral, ale bavilo ma to, bolo to fajn. Bol som malý, chudý, no celkom rýchly. Nevynikal som v driblingu ani v streľbe, bol som taký bežný chalan, ktorý práve začína s basketbalom,“ spomína. 

Trénoval raz do týždňa a popri tom hral aj iné športy ako rugby, tenis či bedminton. Basketbal ho zaujal, no bol len súčasťou viacerých športov, ktorým sa venoval, zatiaľ nebol prioritou. Murray bol najmenším hráčom na ihrisku, začínal na pozícii rozohrávača. Spočiatku nesníval o basketbalovej kariére, avšak zlom nastal okolo veku 14-15 rokov, kedy basketbal posunul na prvé miesto a postupne zanechal ostatné športy, aby mohol trénovať pod košmi každý deň. Využíval akúkoľvek voľnú chvíľu a keď bola telocvičňa dostupná, tak v nej trénoval. A na palubovke to bolo čoraz viac vidieť. Darilo sa mu a prichádzali nominácie do mládežníckych výberov. V tom čase na strednej škole, ktorú navštevoval, pôsobil telocvikár a basketbalový tréner John Grant. Veľký basketbalový nadšenec pravidelne cestoval na kempy do USA a v tomto období patril medzi kľúčové postavy Murrayho rozvoja, rovnako ďalší tréneri a učitelia, ktorým vďačí za veľa. 

Americký sen plný prekvapení

Vo veku 17 rokov sa práve vďaka Grantovej iniciatíve aj Gareth Murray zúčastnil výmenného študentského programu. Nová kultúra, nové zážitky, Murrayho čakalo prostredie strednej školy v severnej Amerike. Nebol to primárne športový program, išlo najmä o štúdium, no Murray odchádzal do USA v prvom rade s cieľom hrať basketbal. Po letnom príchode ho však čakalo nemilé prekvapenie, keď zistil, že sezóna tam začína až v novembri. „Keď som dorazil, bol august. Myslel som iba na basketbal, na to som sa zameral. Oni mi však hovoria, že basketbal začína až v novembri. ‘Ako to myslíte, že v novembri? Veď basketbalová príprava má začať práve teraz v auguste!’ vravel som im. V tom čas ale fungoval iba americký futbal, futbal, tenis a myslím, že golf,” hovorí.

A tak sa rozhodol produktívne využiť čas, ktorý mal do začiatku basketbalovej sezóny. Medzitým hral futbal, kde vďaka svojim futbalovým koreňom na trávniku naplno zužitkoval skúsenosti z detstva. Stal sa kapitánom tímu a dokonca najlepším strelcom! Udržal sa zároveň vo forme, no už sa nevedel dočkať štartu basketbalovej sezóny. Keď sa začala, prišiel ďalší šok. Murray medzitým vyrástol, mal bezmála dva metre. A na americkej strednej škole bol zrazu najvyšším hráčom v basketbalovom výbere! Hoci už predtým hral na pozícii 2/3, v USA musel kvôli svojim fyzickým parametrom nastupovať ako pivot.  S tým rozhodne nerátal, no musel sa popasovať s touto nečakanou výzvou. Výhodou pre neho bola skutočnosť, že v mladosti pri basketbalových začiatkoch sa venoval všetkým aspektom hry bez ohľadu na pozíciu. A to mu výrazne dopomohlo k tomu, aby sa dokázal prispôsobiť. Bol rýchlejší ako väčšina podkošových protihráčov, často ich preto prekonával strelou spoza oblúka či nájazdom do koša.

„Bola to šialená situácia, no bolo to zábavné. Užil som si ten rok, stále som v kontakte s niektorými ľuďmi zo strednej školy,” vraví Murray. Po úspešnej sezóne na strednej škole sa obzeral po univerzitách, kde by mohol študovať a hrať basketbal v prestížnej NCAA. Vyhliadol si obzvlášť vysokú školu v Michigane, kde mohol pôsobiť v najvyššej divízii. „Myslel som, že tá škola mi sadne. A oni mali záujem, prišli sa pozrieť na niekoľko zápasov. Avšak na poslednú chvíľu sa rozhodli radšej pre domáceho amerického hráča.” Gareth sa tak rozhodol pre pôsobenie na 2-ročnej verejnej vysokej škole. To sebou prinieslo viacero špecifík. Jednak nebol zvyknutý na to hrať pred početnejším publikom, zväčša videl v hľadisku tak do 100 ľudí. Zrazu si musel rýchlo zvyknúť na viac než 2-tisícové publikum na americkej univerzite.  A ďalšia vec sa týkala jeho pozície. Na strednej škole ho presunuli na päťku, no v novom prostredí bolo všetko inak. Prvý rok hral ako štvorka, no v tíme mal silnú konkurenciu. „Bol to náročný rok. Bol som tretia možnosť na štvorke a dostal som len obmedzený počet minút na palubovke. Cez ďalšie leto som preto na sebe naozaj makal a po letnej drine ma presunuli na prirodzenejšiu pozíciu trojky.”  Napriek solídnej sezóne neprichádzali štipendiá, v aké dúfal. Mal niekoľko ponúk z nižších divízií, no ako zahraničný študent by musel platiť vysoké školné. To bolo pre neho sklamanie, a tak sa rozhodol radšej vrátiť domov.  Americký sen síce skončil, no ten basketbalový stále ani naplno nezačal. Aj keď to v danej chvíli ešte netušil.

Zrod profesionála

Po návrate do Škótska prvotne nemal poňatia o tom, aké budú jeho ďalšie kroky. „Nevedel som, čo budem robiť. Úprimne, fakt som netušil, čo bude ďalej,” priznáva spätne. Zvažoval pokračovanie štúdia na univerzite v Anglicku, kde by mohol hrať aj basketbal, či prácu bližšie k domu, popri ktorej by sa ďalej venoval basketbalu. Vtedy ho oslovil bývalý spoluhráč Ian Piper, aby si prišiel zatrénovať s tímom Dunfermline Reign. Po jednom zápase mu povedali o skúške v klube Glasgow Rocks (dnes Caledonia Gladiators). Murray si spočiatku nebol istý, či chce na skúšku vôbec ísť. Napokon sa nechal prehovoriť. Na tréning v legendárnej, hoci staršej hale Kelvin Hall prišlo len pár hráčov. Gareth si dokázal získať pozornosť, aj keď vyslovene neohúril realizačný tím. Niekoľko ľudí však zaujal a vzali ho na turnaj do Nórska, kam klub smeroval krátko po tejto skúške. 

Prvý zápas sledoval z lavičky, no v tom druhom dostal príležitosť. „Nepamätám si presne štatistiky, ale viem, že som hral celkom dobre,“ spomína. Výkon stačil na to, aby si získal dôveru trénera a vedenia klubu. Hoci mali v tíme prakticky plno, rozhodli sa, že mu ponúknu zmluvu. „Povedali mi, že ma vedia ubytovať v Glasgowe, že môžem s tímom trénovať každý deň a pomôžu mi nájsť prácu popri basketbale,“ opisuje Gareth začiatky, ktoré podľa jeho vlastných slov prišli úplne nečakane.

Úspešná kariéra na palubovkách

Ale práve táto šanca sa napokon ukázala ako osudová. Zo skromného začiatku sa stal základný pilier tímu. Klub, do ktorého prišiel len „na skúšku“, sa stal jeho basketbalovým domovom. A Glasgow mestom, v ktorom sa začal písať jeho príbeh profesionálneho hráča, trénera a lídra. V prvej sezóne to ešte nebolo ono. Ráno vstával do práce, najskôr niekoľko dní u sponzora od skorého rána umýval autá. „Celý deň som pracoval a potom som mohol trénovať iba večer. Musel som ráno vynechávať jednotky v posilňovni, silovú a kondičnú prípravu. A to som v tom veku potreboval asi najviac, nabrať silu a kondíciu, takže som si povedal, že takto to nepôjde,” hovorí. Potom pracoval v obchode, neskôr v hoteli. Po práci išiel na tréning, kde čelil profesionálom, ako aj v zápasoch. Nebolo to jednoduché obdobie, no aj vďaka tomu mohol neskôr žiť svoj veľký basketbalový sen. Jeho neúnavný prístup a oddanosť basketbalu sa vyplatila. Tvrdo na sebe pracoval, počúval rady skúsenejších hráčov a v ďalších rokoch sa už postupne sám zaradil medzi kľúčové postavy mužstva. Väčšinu kariéry odohral v Glasgowe, no v rámci Británie obliekol tiež dres Plymouthu a Chesire. Dve sezóny strávil vo Francúzsku. Počas väčšiny kariéry mával dvojciferný bodový nástrel, jeho silnou zbraňou bola okrem obrany tiež streľba z diaľky. Niekoľkokrát sa dostal cez magickú hranicu 40% spoza perimetra. Popri klubovej kariére sa ale zároveň stal pevnou súčasťou britskej reprezentácie.

Súboje proti svetovým hviezdam

Zatiaľ čo Slovensko čaká na premiérovú účasť na veľkom podujatí FIBA, Británia je v tomto smere úspešnejšia a už niekoľkokrát sa kvalifikovala na európsky šampionát. Murray bol ako hráč pri dvoch úspešných kvalifikačných cykloch a dvakrát si zahral aj na majstrovstvách Európy. Na pôde Eurobasketu odohral spolu takmer 3 hodiny hracieho času. To rozhodne nie je málo. Zahral si tam proti menám ako Kristaps Porzingis (neskorší víťaz NBA) či Bogdan Bogdanovic (víťaz Euroligy, olympijský medailista a hráč NBA) a v rovnaku 2013 dokonca čelil aj nabitému tímu Francúzska, ktoré vtedy na šampionáte dokráčalo až k zlatu.  V kádri nechýbali francúzske ikony ako Tony Parker (4-násobný víťaz NBA), Nando de Colo (2-násobný víťaz Euroligy) či Nic Batum (hráč NBA a kapitán strieborného francúzskeho tímu z domácej olympiády 2024). 

„Ten tím bol skutočne nabitý, mali obrovskú kvalitu. Na mojej pozícii vtedy proti mne hrali Batum a Diaw,” spomína na konfrontáciu proti veľkým menám európskeho basketbalu. Hlavnou Murrayho úlohou v reprezentácii bola prevažne obrana a práve spomínané mená ako Batum či Bogdanovič boli jeho “match-up”. „Mojou úlohou v reprezentácii nebolo ťahať útok. Mal som defenzívne úlohy a keď som bol voľný na trojke, tak som vystrelil. Ak chcete hrať, musíte poznať svoju úlohu. Každý vyniká v niečom inom a o tom to je,” vraví.

Čelil aj španielskemu tímu s veľkými hviezdami a majstrami sveta ako Marc Gasol, Ricky Rubio či Rudy Fernandez, k čomu sa viaže zaujímavá príhoda práve s posledným menovaným. Británia hrala v rámci prípravy dvojzápas so Španielskom, prvý zápas sa konal v Zaragoze. Murray dostal od trénera jasné pokyny. „Chcel po nás, aby sme hrali ešte tvrdšie. Mne prízvukoval, aby som najmä v obrane pred nikým neuhol. Mal som sa súperom dostať pod kožu, nedať im priestor,” prezradil. Po jednom zo vzájomných súbojov medzi Fernandezom a Murrayom si obaja hráči vymenili pár slov, každý vo svojom jazyku. Vzápätí však Fernandez neudržal nervy na uzde a odzadu podrazil Murrayho. Rozhodca to videl a známemu Španielovi bez váhania udelil technickú chybu. „Išiel som teda na čiaru trestného hodu, hádzal som šestku. Do toho sa mi prihovoril Marc Gasol, ktorý žartoval, že si z toho nemám nič robiť a on mi kryje chrbát,” spomína Murray. 

Prvý duel bol až nečakane vyrovnaný, favorizované Španielsko vydrelo len tesnú výhru o dva body. Následne Briti cestovali so Španielmi súkromným lietadlom do Madridu, kde sa uskutočnila odveta a tam už domáce hviezdy ukázali obrovskú silu, tentoraz dominovali. Bola to však obrovská skúsenosť, Murray spolu s britskou reprezentáciou čelil veľkým menám svetového basketbalu. Reprezentačnú kariéru napokon Gareth Murray ukončil so šiestimi desiatkami štartov na konte. V národnom tíme zanechal nezmazateľnú stopu, pričom sa stal historickým lídrom reprezentácie Veľkej Británie v úspešnosti trojbodovej streľby. Kariéru v reprezentačnom drese zakončil s úspešnosťou nad hranicou 40%.

Gareth Murray nie je len bývalý hráč s pôsobivou kariérou, ale aj príklad toho, kam až sa dá dostať s trpezlivosťou a veľkou pracovitosťou. Z nízkeho a fyzicky nie príliš zdatného chlapca, ktorý basketbal bral spočiatku len ako krúžok medzi inými športmi, sa cez množstvo prekážok a výziev vypracoval na rešpektovaného profesionála a reprezentanta svojej krajiny.Jeho cesta bola plná nečakaných zvratov a náročných momentov, neraz sklamaní, no v každej fáze dokázal nájsť spôsob, ako napredovať. A aj preto dnes dokáže inšpirovať mladších hráčov a svojich zverencov, ktorým odovzdáva cenné skúsenosti, no už v inej úlohe.

Glasgowská ikona

Murray má za sebou skutočne pôsobivú hráčsku kariéru. Najväčšou poctou pre hráča je tradične pozvánka do reprezentácie, kde bol Murray ako doma. 62 štartov za Veľkú Britániu, vrátane dvoch účastí na európskom šampionáte, kde čelil hviezdam z NBA. Okrem toho však hrdo obliekal aj dres škótskeho národného tímu, s ktorým sa zúčastnil troch Hier Commonwealthu. Ako jediný Škót v rámci basketbalu až trikrát reprezentoval rodnú krajinu na tomto podujatí. Na klubovej úrovni sa Murray stal ikonou glasgowského basketbalu. V tíme, ktorý dnes nesie názov Caledonia Gladiators, stanovil niekoľko rekordov a patrí mu prvenstvo v historických štatistikách. Veď v drese tohto klubu odohral viac než 500 zápasov, čo je neuveriteľné číslo! Tento rekord tak skoro nepadne. Vedie aj v historických tabuľkách bodov, doskokov, asistencií či ziskov. Tomu sa povie zanechať na mieste nezmazateľnú stopu. Jeho klubové číslo 33 už nebude nosiť žiadny iny hráč, banner s Murrayho menom visí v glasgowskej aréne. No jeho glasgowský príbeh sa neskončil vyzlečením dresu. Hoci ešte stále obliekajúc dres tohto tímu začala aj jeho nová rola.

Hrajúci tréner

Trénerská úloha prišla nečakane. S nástupom pandémie vládla veľká neistota, ktorá výrazne ovplyvnila tiež svet basketbalu. Naplno to pociťovali aj v Glasgowe. Na lavičke skončil dovtedajší tréner mužského tímu a vedenie klubu sa obrátilo na Murrayho.  Chceli od neho, aby v neľahkej situácii prevzal vedenie tímu a pôsobil ako hrajúci tréner. Murray s tým nerátal, no ponuku nechcel odmietnuť. „Okolnosti sa rýchlo zmenili a panovalo veľa neistoty, takže som nechcel tú príležitosť odmietnuť,” vraví Murray, ktorý si dobre uvedomoval, aká náročná výzva je pred ním. „Počas kariéry som hral pod Sterlingom Davisom, ktorý bol niekoľko rokov hrajúcim trénerom, takže som videl, aké ťažké je zvládať obe úlohy naraz.“

Hrajúci tréner v tíme najvyššej súťaže, to sa nevidí často. V kombinácii s neistou situáciou a obmedzeným rozpočtom to mal Murray o to ťažšie, že bol stále dôležitou súčasťou tímu aj na palubovke. Naďalej totiž hrával takmer 30 minút na zápas a popri tom spoluhráčov viedol ako hlavný tréner. Nešlo len o zápasy, ale aj o tréningy a všetky trénerské povinnosti. „Najväčšou zmenou bolo prestať myslieť len na seba. Zrazu si zodpovedný za mnoho aspektov tímu, no predovšetkým za hráčov, ktorých trénuješ. Hlavné a prvoradé nastavenie je teraz: Čo potrebujú oni?” priznáva. V tejto úlohe nakoniec strávil dve celé sezóny. V druhom ročníku pritom doviedol podceňovaný tím až do semifinále, a to ako v lige, tak aj v pohári. Mimochodom, práve v tej sezóne zaznamenal kariérny rekord v počte asistencií, ktorých zbieral v priemere 4 na zápas. To je na pozíciu krídelníka rozhodne nadpriemerné číslo.

Trénerská kapitola

Uvedomil si, že prišiel čas na ťažké rozhodnutie. Nastal čas zavesiť tenisky na klinec a sústrediť sa na trénerskú kariéru. Po sezóne 2021/22 tak definitívne ukončil hráčsku kariéru a stal sa trénerom na plný úväzok. „Rád by som ešte hrával basketbal. Veľa ľudí mi hovorilo, aby som hral, kým to pôjde, pretože ten čas sa už nevráti. Ale chcel som sa trénovaniu venovať naplno a posúvať sa ďalej,“ vysvetľuje, prečo sa rozhodol skončiť hráčsku kariéru, hoci bol pre tím stále prínosom aj na palubovke. Murray teda pokračoval na lavičke mužstva, ktoré práve od sezóny 2022/23 nesie názov Caledonia Gladiators namiesto predošlého Glasgow Rocks či Scottish Rocks, no ide o rovnaký klub. Zároveň sa však znova vrátil do národného tímu, ale tentoraz už v pozícii asistenta trénera. 

Práve reprezentácia mu dala množstvo skúseností, či už ako hráčovi alebo trénerovi. Pracoval s trénerskými osobnosťami, ktoré dnes pôsobia tiež v NBA. „Najviac som sa naučil počas pôsobenia v reprezentácii. Bol som obklopený skvelými a skúsenými trénermi i hráčmi počas reprezentačných okien. Hral som na veľkých turnajoch, videl rôzne trénerské prístupy a rozprával sa s hráčmi z top programov po celej Európe.  Trénovali ma kouči ako Chris Finch, Joe Prunty, Nate Reinking, Guy Goodes, Alberto Lorenzo, Thorsten Leibenath, Vincent Lavendier, Rob Beveridge. Môj dlhoročný klubový tréner Sterling Davis ma tiež ovplyvnil tým, ako prešiel z úlohy hráča na kouča. Od každého som si niečo zobral, no stále sa snažím zostať autentický a verný mojej osobnosti a presvedčeniam,” hovorí.

Historický úspech po 20 rokoch

Na prvú sezónu, v ktorej sa už venoval iba trénerstvu, určite nikdy nezabudne. Mužstvo doviedol k historickému úspechu. Caledonia pod jeho vedením postúpila do finále pohárovej súťaže BBL Trophy. A súboj o trofej odohrala na domácej palubovke, pred zrakom 6-tisícového publika v Glasgowe. No a aby to bolo celé ešte zaujímavejšie, súperom bol jeden z Murrayho bývalých klubov Cheshire Phoenix, kde pred rokmi pôsobil. Na to sa však vôbec nesústredil, naplno sa koncentroval len na jediné - triumfovať vo finále. Bola to obrovský dráma, ktorá vrcholila v poslednej minúte. A 35 sekúnd pred koncom ešte Cheshire viedol o dva body. Caledonia mala loptu, Murray si vzal oddychový čas, zverencom naordinoval taktiku na kritické chvíle. A bol úspešný. Už po pár sekundách prišlo vyrovnanie a nasledoval time-out na druhej strane. Cheshire však nezakončil presne a 15 sekúnd do konca bolo držanie lopty znova v rukách Gladiátorov. Čo nasledovalo? 

„Vezme si Gareth Murray oddychový čas? Áno, sekundu váhal, no berie si ho,” vraveli televízni komentátori. „Toto je chvíľa Garetha Murrayho, toto je jeho moment. Môže nakresliť víťaznú akciu na kôš s klaksónom. Muž, ktorý zažil niekoľko ťažkých momentov počas hráčskej kariéry, má šancu pripraviť rozhodujúcu akciu svojho tímu vo finále.” A Murray túto príležitosť dokonalo využil. David Sloan v poslednej sekunde premenil strelu spoza perimetra a aréna explodovala radosťou. Na tento moment a oslavy, ktoré vzápätí prepukli, bez pochýb nezabudne nikto z prítomných ľudí, či už hráčov, trénerov, funkcionárov alebo fanúšikov. To by mimochodom vedel potvrdiť aj náš športový riaditeľ Matthias Haufer. Na záberoch bezprostredne po skončení zápasu je vidieť Haufera, ako oslavuje výhru klubu, ktorému pomáhal so skautingom hráčov. S Garethom teda spolupracoval už niekoľko rokov. Každopádne, Murray dokázal ako tréner to, čo nestihol počas hráčskej kariéry. Do Glasgowa priniesol prvú trofej po 20 rokoch. „Je to úžasné. Toto je pravdepodobne najväčší moment v histórii klubu, vyhrať takýto zápas je úžasné. Ten záver bol ako z filmu, víťazný kôš v poslednej sekunde pred 6000 ľuďmi v Glasgowe. Lopta letí vzduchom, zaznie klaksón, a padne do koša bez dotyku obruče a celé miesto vybuchne nadšením,” hovoril pri víťazných oslavách. „Ako hráčovi sa mi nikdy nepodarilo priniesť do Glasgowa žiadnu trofej, ale urobiť to pred 6000 fanúšikmi tam, to bolo načasovanie ako z rozprávky. Tá trofej však nepatrila len tímu, ktorý bol na palubovke. Patrila všetkým, ktorí roky pracovali v zákulisí, hráčom, ktorí v klube pôsobili predtým, ľuďom z celého Škótska. Bola pre celú organizáciu, pre každého, kto bol s klubom spätý počas tých rokov – a to je na tom, úprimne, to najkrajšie,“ spomína na nezabudnuteľný moment.

Nový začiatok

V nasledujúcej sezóne sa s klubom premiérovo predstavil v pohárovej Európe. V Európskom pohári FIBA sa Caledonia rozhodne nestratila a v skupine zaznamenala tri výhry. Zhodou náhod, jediný tím, ktorý nedokázali zdolať ani raz, bolo španielske Bilbao, ktorého silu už dobre poznáme aj v Prievidzi. Okrem dvojzápasu s Bilbaom pritom bolo pamätné najmä domáce víťazstvo nad poľským gigantom Anwil Wloclawek. V rámci domácej súťaže obsadili tretiu priečku s najlepšou bilanciou za ostatné roky, v pohárovej súťaži BBL Trophy tentokrát dokráčali do semifinále. Aj v predošlej sezóne sa s Caledoniou vrátil do Európskeho pohára FIBA, kde Caledonia zaznamenala zhodnú bilanciu ako pri predošlej účasti. Spolu s koncom európskeho účinkovania však skončil aj Murrayho angažmán na lavičke Gladiators. 

S krátkymi prestávkami pôsobil v klube dve dekády. Po 18 rokoch strávených v Glasgowe však nastal čas na nový začiatok a ten prišiel v Prievidzi. Stovky kilometrov od rodiska našiel nový basketbalový domov. Prichádzal síce do nového prostredia, ale slovenská liga pre neho nebola úplná neznáma. A navyše poznal niekoľko bývalých hráčov Prievidze či spomínaného Matthiasa Haufera, ktorý ho oslovil s ponukou viesť tím. „Sledujem mnoho líg aj hráčov, ktorých som v minulosti trénoval alebo sa ich snažil získať, takže som poznal úroveň súťaže. S Mattom Hauferom som už pár rokov spolupracoval na skautingu a poznal som viacerých hráčov, ktorých podpísal do Prievidze. Napríklad o Keithovi Jordanovi sme sa rozprávali 2-3 roky dozadu. Poznal som aj hráčov, čo tu hrali predtým, ako Rodney Glasgow, Paul Guede či Liam Potter. Čo som však predtým nevedel, bola história klubu a tú som si postupne osvojil. Páči sa mi, že celé mesto žije basketbalom. Fanúšikovia pozdravia aj pri večeri v reštaurácii. Atmosféra v klube je veľmi dobrá. Najviac sa mi páči komplexná práca s mládežou, od najmladších až po A-tím. Takto sa buduje kultúra a hrdosť. Nie každý sa stane profesionálom, no niektorí môžu byť tréneri, rozhodcovia, zapisovatelia a hlavne fanúšikovia,” hovorí prievidzský lodivod.

Život škótskeho trénera v Prievidzi

Väčšinu kariéry síce strávil Murray v Británii, no okrem toho dva roky pôsobil vo Francúzsku a tri roky študoval v USA. „Cestoval som po svete kvôli basketbalu a vždy sa snažím prijať miestnu kultúru. Jazyk je pre mňa náročný, ale hráči aj realizačný tím hovoria po anglicky, takže to uľahčuje komunikáciu,” vraví Murray, ktorý zažil počas pôsobenia vo Francúzsku aj špecifickú situáciu, keďže jeho tréner nehovoril po anglicky. „Tréningy boli v poriadku, ale zápasy už ťažšie,” spomína. Murray dlhodobo žije v Glasgowe, treťom najväčšom meste Spojeného kráľovstva s viac ako polmiliónovým obyvateľstvom. V porovnaní s tým je teraz jeho druhým domov niekoľkonásobne menšia Prievidza. „Prievidza má pokojnú atmosféru a uvoľnený životný rytmus. Je to malé mesto, ľahko sa v ňom pohybuje a nie sú tu až také veľké zápchy,” hovorí s úsmevom. „V Británii sú tiež také mestá, no ešte nikdy som v takom nežil. A na Prievidzi sa mi veľmi páči, že si môžem posedieť v kaviarni či dať večeru vonku na terase pod holým nebom. Rád chodím do reštaurácií a ochutnávam nové chute. Milujem rozmanitosť jedál v meste. Ľudia sú priateľskí a veľmi si užívam, že môžem jesť vonku. To nie je v Británii vždy možné kvôli počasiu. Páči sa mi tá uvoľnená atmosféra,” vraví Murray, ktorý si Prievidzu rýchlo obľúbil.

Na druhú stranu, život v menšom meste prináša tiež niekoľko špecifík. Zatiaľ čo v Glasgowe je v podstate nonstop otvorená nejaká reštaurácia, na Slovensku je to inak. „Bolo treba si zvyknúť na to, že prevádzky sú skôr zatvorené a fakt, že nie vždy je po ruke to, na čo mám chuť. A veľmi mi chýba Irn Bru, to je škótsky sýtený nápoj. A tak isto ranné škótske žemle s maslom a slaninou,” hovorí s iskrou v očiach. Samozrejme, najviac mu ale chýba milovaná rodina, manželka a dcéra. Keď sa má Gareth Murray predstaviť, v prvých vetách s určitosťou spomenie práve rodinu a to, aká je pre neho dôležitá. Tráviť väčšinu sezóny na inej strane kontinentu preto nie je jednoduché, no každý športovec vie, že je to súčasť kariéry. „Vybral som si túto kariéru, najprv ako hráč, teraz ako tréner. Sú s tým spojené obete – dlhé hodiny, cestovanie každý víkend, vynechané špeciálne príležitosti, či už narodeniny, Vianoce, svadby priateľov. Niekedy je ťažké byť ďaleko od domova a sledovať, ako moja dcéra vyrastá. Moja rodina ma však podporuje a chápe, že toto je to, čo chcem robiť.” Jeho blízki ale dobre vedia o výkonoch tímu, zápasy pozorne sledujú online. A viacerí, vrátane manželky s dcérou, prišli do Prievidze aj osobne, čo pre Murrayho znamená veľa.

Skladba nového tímu? Ako puzzle

Aktuálne si môže Murray vynahrádzať čas s rodinou, no jeho práca neustále pokračuje. Len pred týždňom bol v Prievidzi na Tryout Campe, kde preverili mladých hráčov. Už dlhšie pritom spolu so športovým riaditeľom klubu naplno pracujú na skladbe tímu pre nasledujúci ročník. „Offseason je o plánovaní a skautingu hráčov. Nie si síce na ihrisku každý deň, ale myseľ stále pracuje naplno. Premýšľate ako postavíme tím na ďalší rok, akých hráčov a aké nastavenie chceme. Nestačí len podpísať najlepších hráčov. Musíme vedieť spolupracovať, vytvoriť chémiu. Je to ako skladať puzzle,” približuje. Úroveň slovenskej súťaže Murrayho neprekvapila. Mal veľmi dobrú predstavu na základe hráčov, ktorí tu pôsobili. Viac tímov však ukázalo konkurencieschopnosť a aj na základe nadobudnutých skúsenosti z prvého ročníka na Slovensku teraz buduje nové mužstvo. „Z minulého roka vyplýva, že potrebujeme silný, fyzický tím, teda hráčov, ktorí bojujú a vedia brániť.”

„Chceme byť fyzicky silní a mentálne odolní. Chceme hrať moderný, rýchly a agresívny štýl obrany s rotáciami. Nechceme, aby hralo len 6-7 hráčov – potrebujeme 10-12 chlapcov, ktorí budú bojovať a ťahať za jeden koniec povrazu,” pripomína. Nejde však len o to nájsť kvalitných hráčov. Kľúčové je nájsť vhodné osobnosti s dobrými charakterovými vlastnosťami, čo môže vytvoriť základ pre fungovanie úspešného kolektívu. „Keď hľadáte skryté talenty a budujete tím, je to vzrušujúce. Pre mňa je dnes najdôležitejší charakter a pracovná morálka. Samozrejme, chceme talent, ale aj hráčov, ktorí tvrdo pracujú a je príjemné byť s nimi každý deň. Snažím sa držať pravidla "žiadne problémové typy". Trávime spolu 9 mesiacov, tak musíme byť radi, že sme spolu. Tímová chémia je veľmi dôležitá, všetci musíme ťahať za jeden povraz,” upozorňuje.

Prípravy na ďalšiu sezónu sú v plnom prúde, fanúšikovia sa postupne dozvedajú o nových menách na súpiske, ktoré bude Murray viesť spolu so svojím realizačným tímom. Už o niekoľko týždňov sa začne tvrdá príprava, prídu aj prvé zápasy a obzvlášť tých sa všetci už tradične nevieme dočkať. Veľmi sa teší aj Gareth Murray, ktorý na záver prezrádza, aký je jeho zvyk pred každým zápasom. „Obliekam sa vždy v rovnakom poradí – košeľa, nohavice, ponožky, topánky. Podvedome možno robím ešte niečo ďalšie,” dodáva škótsky kouč. Na bohatú hráčsku kariéru nadväzuje ako tréner. Počas pôsobenia v Prievidzi má šancu zaznamenať ďalšie veľké míľniky, nielen pre seba, ale aj pre klub a celú komunitu, ktorú si rýchlo obľúbil a pravidelne ju vyzdvihuje. A my veríme, že tento príbeh bude pokračovať úspešne.